Žil fantóm Opery skutočne v parížskych katakombách? (2)
Z Perzie do Paríža
Raz sa Erik so svojim cirkusom dostane až do mesta Nižnij Novgorod a tamojším divákom sa ukáže v plnej kráse - ľúbezne spieva a baví ľudí všemožnými kúskami. Zvesti o Erikovom umení sa dostanú až do Perzie (dnešný Irán), do paláca šáha Nasser al-Dina (1831-1896), ktorý si ho podľa Lerouxa povoláva do svojich služieb. Veľmi si ho obľúbi. Erik nielen baví celú rodinu, ale taktiež sa má podieľať na niekoľkých politických vraždách - nerozoznáva totiž rozdiel medzi dobrom a zlom. Šáh mu dokonca zverí i stavbu nového kráľovského paláca. Erik vymyslí dômyselnú spleť chodieb a tajných dverí, aby nimi mohla kráľovská rodina prechádzať a miznúť, kedy sa im zachce. Vládca Perzie sa ale obáva, že by Erik mohol postaviť podobné stavby aj iným vladárom. Nariadi preto geniálneho staviteľa vrátane robotníkov zlikvidovať. Zhodou okolností se Erikovi podarí uniknúť. Jeho dlhá púť cez Malú Áziu a Turecko končí v rodnom Francúzsku, kde ho osud zavanie do Príža. Tam sa práve kladú základy Opery Garnier (1861 bol položený základný kameň).
Majster prepadlísk a tajných dverí
Už od detstva podľa Lerouxa sníva o tom, že si vytvorí obydlie, ktoré bude skryté pre zrakmi ľudí. A opera je k tomu ako stvorená. V podzemí miesta, kde má stáť, sa totiž nachádza obrovské jazero. Architekti si s ním nevedia dať rady - vodu nejde odčerpať, a tak sa päť poschodí pod operou budujú dvojité základové steny s dutinami, aby zabránili možnému presaku. V podstate celé parížske podzemie je jedno veľké bludisko. Sieť lomov a šachiet vzniká od 11. storočia a posledná šachta sa uzatvára v roku 1860. A ako sa stavia budova parížskej opery, vzniká tiež v jej podzemí budúce Erikove obydlie. Ale Erik nezostáva len tam - v stenách budovy si urobí dômyselné skrýše, tajné dvere a zákutia, ktoré pozná len on. Nie nadarmo sa potom Erikovi alias "fantómovi opery" hovorí majster prepadlísk a tajných dverí. O prítomnosti zohaveného Erika vedenie opery vraj vie, ale taktne o ňom mlčí. Zamestnanci ho len občas stretnú, ako sa prechádza chodbami, ale zmizne vždy tak rýchlo, že ho väčšina z nich považuje za prelud.
Má aj vlastnú lóžu
Možno vás napadne, prečo si vedenie opery na svojich prsiach hreje zohaveného staviteľa, ktorý len desí zamestnancov? Jeho úloha ale postavením budovy nekončí. Leorux tvrdí, že vedenie opery využíva jeho hudobné nadanie, necháva ho komponovať niekotré skladby a za to mu pravidelne vypláca mzdu. V tej dobe je riaditeľom opery Oliver Halanzier. V roku 1879 je ale obvinený z falšovania divadelých účtov a je nútený z vedenia opery odísť. "V roku 1875 správa opery prekročila výdaje a utratila sumu 250 600 frankov za dve nové stavebné práce. Behom tohto roka ale k žiadnym prácam nedošlo." tvrdí jedna zo súčasných bádateliek v záhade o fantómovi opery. Informáciu sa dozvedá od Renaty de Waele, bývalej pracovníčky oddelenia styku s verejnosťou parížskej opery, v roku 1993. Spisovateľ Leroux vysvetľuje túto čudnú finančnú transakciutým, že "fantóm potreboval zdroj príjmu". V roku 1875 sa Erik zúčastňuje slávnostného otvorenia opery. Údajne sa tam má tiež po prvý raz objaviť vo svojej lóži, ktorú mu vedenie rezervuje. Je to lóža číslo 5 na prvom balkóne. Leroux tvrdí, že na vlastné oči videl služobné zmluvy vedenia opery, v ktorých je ručne dopísaný dodatok: "Lóža číslo päť na prvom balkóne je k dispozíci na všetky predstavenia fantómovi opery."
Samovražda vyhladovením
Erik sa do lóže dostáva tajnýme dverami v strope. Dodnes si vraj môžete v lóži poklopať na